Dokumenty

Montrealský protokol bol prijatý dňa 16. septembra 1987 v Montreale (ČSFR pristúpenie v roku 1990, SR sukcesiou 28. mája 1993.) Podľa úprav Montrealského protokolu a zmien vyplývajúcich z Londýnskeho a Kodanského dodatku spotreba kontrolovaných látok: skupiny I prílohy A Protokolu (chlórfluórované plnohalogénované uhľovodíky), skupiny II prílohy A Protokolu (halóny), skupiny I prílohy B Protokolu (ďalšie chlórfluórované plnohalogénované uhľovodíky), skupiny II prílohy B Protokolu (ďalšie plnochlórofluórované uhľovodíky), skupiny II prílohy B Protokolu (tetrachlórmetán), skupiny III prílohy B Protokolu (1,1,1-trichlóretán) v Slovenskej republike od 1. januára 1996 má byť nulová. Používať sa smú len látky zo zásob, recyklované a regenerované. Výnimka je možná len pre použitie týchto látok na laboratórne a analytické účely. Podľa dodatku Montrealského protokolu prijatého 25. novembra 1992 v Kodani a následne upraveného vo Viedni v roku 1995 sa od roku 1996 reguluje výroba a spotreba látok skupiny I prílohy C Protokolu (neplnohalogénované chlórfluórované uhľovodíky) so záväzkom ich úplného vylúčenia do roku 2020 s tým, že na ďalších 10 rokov sa tieto látky môžu vyrábať a spotrebovávať len pre servisné účely v množstve 0,5 % vypočítanej úrovne východiskového roku 1989.

V reakcii na ťažkosti a narušenie globálneho trhu s energiou spôsobené inváziou Ruska na Ukrajinu Európska komisia predstavila plán REPowerEU. Cieľom plánu je, aby sa Európa stala nezávislou od ruských fosílnych palív ešte pred rokom 2030. REPowerEU je plánom pre: - úsporu energie, - výrobu čistej energie, - diverzifikáciu našich dodávok energie. Sprevádzajú ho finančné a právne opatrenia na vybudovanie novej energetickej infraštruktúry a systému, ktorý Európa potrebuje. Nová geopolitická realita a realita na trhu s energiou si vyžadujú radikálne urýchlenie nášho prechodu na čistú energiu a zvýšenie energetickej nezávislosti Európy od nespoľahlivých dodávateľov a nestabilných fosílnych palív.

Hlavný impulz na prípravu medzinárodného dokumentu o problematike biodiverzity vyšiel zo Svetovej únie ochrany prírody (IUCN). Pripravila štúdiu zameranú na ochranu biologickej diverzity in-situ, pojednávajúcu zároveň o právach krajín, ktoré poskytujú biologické zdroje. Tieto by mali mať zabezpečený rovnocenný podiel na prínosoch, ktoré sú získavané z ich využívania. Štúdia bola predložená na posúdenie Riadiacej rade Programu OSN pre životné prostredie (UNEP - United Nations Environment Program), ktorá na jej základe na zasadaní v roku 1987 oficiálne uznala potrebu medzinárodne záväzného dohovoru a prevzala zodpovednosť za jeho prípravu. Dňa 22. mája 1992 bol v Nairobi prijatý text Dohovoru o biologickej diverzite. Dohovor bol otvorený na podpis na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji UNCED 1992 v Rio de Janeiro a nadobudol platnosť 29. decembra 1993.

Problematika ohrozenia ozónovej vrstvy sa stáva za posledné desaťročia vážnou hrozbou života na Zemi, preto jej krajiny venujú výraznú pozornosť. Dňa 22.marca 1985 bol vo Viedni prijatý Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy (SR sukcesiou 28.mája 1993), ktorého hlavným cieľom je chrániť ľudské zdravie a životné prostredie proti nepriaznivým účinkom, ktoré sú spôsobené alebo môžu byť spôsobené ľudskými činnosťami, ktoré modifikujú alebo môžu modifikovať ozónovú vrstvu. Ďalej na ochranu ozónovej vrstvy sa prijal Montrealsky protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu v Montreale roku 1987 ako jeho dodatkov Londýnsky (1990), Kodanský (1992), Viedenský (1995), Montrealský (1997) a Pekinský (1999).